A dodám k dodatku, že áno, on už o tom písal
aj na svojom blogu, kde rozanalyzoval Hamleta a ukázal body vetvenia a emocionálne konflikty.
Inak páči sa mi na tom to, že vždy keď je vidieť vetvenie, je treba zabrániť tomu, aby dej skončil v slepej uličke. Väzenie je úplne školský príklad. Rovnako, ale to je asi náročnejšie na improvizáciu, je treba predvídať vetvenia v prípade, že si hráči uzmyslia nejaké svoje vlastné riešenie. Tam je ten príklad so súbojom na dvore, kde sa mi strašne páči tá rada, že síce môžete zaraziť súboj, ale je lepšie ho umožniť a dať mu logiku.
Ja som si odniesol z toho článku to, že nikdy nerobte vetvenia, ktoré hovoria áno/nie, ale robte ich tak, aby aj ,,áno", aj ,,nie" viedli k dôsledkom a teda príbehu. Teda si klásť pri návrhu vetvení otázku ,,ak áno, tak X a ak nie, tak Y".